Carmina Carduelis

Táto časť je venovaná nám, psom:-) sem píšeme čo sme prežili, čo nového sme videli.

**********************************

07.11.2011- máme za sebou náročný, ale úspešný a príjemný víkend:o) v sobotu nás s paničkou čakalo skoré ranné vstávanie, pretože sme sa vypravili na výstavu do Prahy. Cestovali sme s paní Ivou Muchovou a cesta bola príjemná a kupodivu aj celkom rýchlo ubehla. Vystavovala som sa v triede otvorenej, v kruhu nás behalo 6. S paničkou (áno, učili sme sa obe), sme pred výstavou trénovali nový výstavný postoj, aby som bola krajšia:o) a tak sme ho v kruhu využili :o) odniesla som si známku V2 a res. CAC! Panička bola som mnou vraj veľmi spokojná, že som aj pekne behala, ak vraj pominie momenty, keď som tam skákala ako koza:o) keď skončili všetci australáčci v kruhu, išli sme sa ešte s paničkou ešte trochu fotiť vonku (teda, fotila som sa len ja). Fotky robila profesionálna fotografka. Ja som bola hotová coby-dup, lebo som šikula a už sa toľko nevrtím:o) po fotení sme sa konečne  vydali na spiatočnú cestu, ktorá tiež ubehla ako voda.

V nedeľu sme tiež vstávali celkom skoro, ale už našťastie nie tak, ako v sobotu. Tentokrát sme išli aj so Syďkom. A pridala sa k nám aj naša kamarátka a trénerka v jednom, Zuzka Černá. A to teda musím na Syďka bonznúť, že je to jeden z mála ľudí, pred ktorými si Syďko nestráži auto a dokonca sa za ňou chodí muchlovať. No, späť k tomu, že sme putovali do Libhošte za ovečkami. Konali sa tam totižto skúšky v pasení, na ktoré nás panička prihlásila. Najskôr sa posudzovali skúšky HWT, a potom poralalne so skúškami IHT prebiehali skúšky vlôh (ZVOP). Pri týchto našich skúškach boli ovečky v košiari a mňa a Sydíka panička pred košiarom pustila, nedala ani žiadny povel, len nás pustila. Tak sme aj so Sydim (samozrejme samostatne, ale obaja sme urobili to isté) obehli košiar a snažili sme sa ovečky niekam posunúť. Nemohli sme sa však za nimi dostať. Ešte sme sa ani nezahriali a panička nás už volala k sebe. Takto krátko sme u ovečiek v živote neboli:o( neviem ako Sydimu, ale mne to teda rozhodne nestačilo a už sa tešíme, až zase pôjdeme za tými "našimi" ovečkami a poriadne si to užijeme:o) každopádne, skúšku sme zložili. Pán rozhodca Škůrek povedal, že máme obaja vlohu výraznú, vypísal nám papier a šli sme. Po skúškach sme sa ešte boli trošku poprechádzať, aj s ďalším australáčkom Cashom (Gate Crasher at Musimaciay), ktorý skúšku tiež úspešne zložil a berdeťáčkom, ktorý Sydíka stále zlobil:o) cestu domov sme celú prespali, panička zo Zuzkou prekecali a ani sme sa nenazdali a boli sme doma.. A náročný, ale naozaj príjemný víkend bol fuč:o)

14.09.2011- dnes sme sa tak zamysleli a došli sme k názoru, že sme už veľmi dlhú dobu nepísali o tom, ako sa nám vodí. Podľa dátumu posledného rozprávania je to už skoro rok. Tak sme si povedali, že to zhrnieme do rozprávania jedného.

Začneme po poriadku. Ešte pred koncom roku minulého sme sa stihli zúčastniť obedience závodov v Petrovicích nad Orlicí. Teda, len ja (Sydney). Bol to Mikulášsky závod a aj keď to tak nevypadalo, v deň závodov prvý krát nasnežilo a strašne mrzlo. Preto som šiel len ja, Kesska ostala doma v teple. Cesta bola tiež riadna kovbojka, lebo cestárov sneh samozrejme prekvapil. Psov na závode ale práve naopak veľmi potešil a všetci krásne cvičili. Dokonca aj ja. Skúšku som si zložil na výborne. Po týchto závodoch nasledovala dlhá doba psích prázdnin. Dá sa povedať, že pokračuje doteraz, aj napriek tomu, že sme medzitým boli ešte na dvoch závodoch. Ale bez trénovania to bohužiaľ nejde, takže sme všade dopadli ako sedláci u Waterloo:-( Psie prázdniny sme si ale náležite užili, pretože páničci mali toho tohto roku čo sa cestovania a ich závodov a sústredení týka dosť, a my sme všade chodili s nimi a veľa sme toho videli. Kesska sa stihla za posledný rok zúčastniť niekoľkých výstav, rôznych vyšetrení a bonitácie. Mám pocit, že páničkovia na ňu niečo chystajú, len ešte neviem čo.

No a najväčšou zmenou za celý rok je to, že nás panička prestala kŕmiť nejakými malými tvrdými bobulami, ale začala nám dávať mäso, kosti, zeleninu, ovocie a iné dobrotky. Obidvaja si to moc pochvaľujeme, veľmi nám chutí a páničkovia tvrdia, že sme dokonca opekneli:-) spravilo sa nám trávenie, máme svaly,  krásnu srsť, pevné drápky.... Proste jedna báseň:-)

Tak to je zhruba tak všetko. Čo sa udialo z kynologického sveta nestojí moc za reč a z toho nekynologického sa toho udialo toľko, že si už ani všetko nepamätáme. Každopádne pauza, keď sa nič nerobilo sa končí a my sa zase vrhneme do víru trénovania. 

12.10.2010- máme pokorenú ďalšiu rozhľadňu!! Teda, vlastne 1 a 1/2.. :-) Ale porozprávam vám to pekne poporiadku... Výnimočne sme vyrážali z Brna na chalupu až v sobotu ráno. Bolo krásne a cestou vídavame z auta jednu pekne vyzerajúcu rozhľadňu. Páničkovia sa na ňu už dlho chystajú a chystali aj tentokrát, len si uvedomili, že majú auto plné vecí a neradi by ich tam nechávali. v osamotenom aute. A tak sme ju zase raz vynechali a išli sme priamou cestou na chalupu. Niežeby sme sa tam netešili (na tú chalupu) a nemali to tam radi- my to tam so Syďáčkom zbožňujeme, ale máme aj radi výlety a keď sme ich počuli ako sa cestou o výlete na rozhľadňu rozprávajú, aj sme sa začali tešiť. Nakoniec ale skute-utek. Po príchode na chaluou a po obede začali pániček s paničkou niečo hľadať, všade možne.. z rečí sme pochopili, že nejaký špagát alebo lano či čo.. podľa toho, ako sa tvárili asi nič nenašli, ale každopádne nás naložili do auta a vyrazili  sme niekam preč. Tipovali sme, že asi teda na výlet. Mali sme pravdu a šli sme na ráno spomínanú rozhlednu, ktorá sa nazýva Malý Chlum a je blízko dedinky Obora. Až keď sme vystúpili z auta, pochopili sme, prečo páničkovia zháňali lano. Oni totižto zabudli vodítka v Brne. A tak sme celú cestu od dedinky až na rozhlednu išli na voľno.. Bolo tam dosť ľudí a tak museli byť páničci stále v strehu, aby som náhodou niekoho neoštekala, čo je moja veľká zábavka. Každopádne sme si riadne zabehali, vybláznili sme sa a nikoho sme nezožrali, dokonca ani jorkširákov, ktorích sme cestou stretli a skoro sme si ich zmýlili s nejakými zvieratkami voľne sa vyskytujúcimi v prírode:-)) Na rozhľadňu sme sa však so Sýďom nedostali, len pod, lebo mala na spodku rebrík, po akom nevieme chodiť. Ale aj tak túto rozhlednu považujeme za pokorenú, lebo sme si na rebrík aspoň vyložili labky:-)) Po návrate od rozhľadne k autu sme však nešli hneď domov, ako sme si so Sydneym mysleli. Našou ďalšou zastávkou a tým aj tou spomínanou 1/2 rozhlednou, na ktorú sa budeme musieť rez vrátiť, je rozhľadňa Babylon pri dedinke Kozárov. Rozhľadňa sa vlastne aj oficiálne volá Babylon u Kozárova. Vrátiť sa budeme musieť z toho dôvodu, že páničci mali deň blbec a pred rozhlednou, na ktorú sa platilo vstupné, zistili, že si vlastne jazdia bez akýchkoľvek dokladov. Bez techničáku, vodičáku, občianky, peňazí a tak. Panička ale bola pripravená už asi na všetko a už jej neostávalo iné ako sa usmievať. Veď by jej ani nemali čo zobrať, keď nič sebou nemala:-)) Každopádne smola v tom, že sebou nič nemali bola v tom, že sme nemohli vystúpať až na vrch Babylonu, kam by sme sa spolu so Sydneym určite vyšplhali tiež. Aj keď prechádzka k rozhľadni to bola pekná a vôbec nám nebude vadiť, že si ju zopákneme a rozhľadňu konečne pokoríme:-))

Ďalšie fotečky z výletu na 1 a 1/2 rozhľadne máme ako vždy na našom rajčátku. TU!

27.04.2010- po dlhej odmlke máme pre vás krátke rozprávanie. Teda, nie my, ale len ja. Bola som totižto s páničkami na výlete v Bratislave. A keďže háram a v dobe výletu som bola v tom najlepšom, tak Sydney ostal doma. Ale podľa referencií sa tiež vôbec nemal zle:-) No, ale späť k môjmu výletu. Páničci mali v Bratislave behacie preteky a ja som išla s nimi. Preteky organizovali, ale zároveň aj behali. Aj napriek tomu sme mali dostatok času, na prechádzky v lese, na hádzanie klacíkov. Ako v jeden, tak aj v druhý deň:-) Musela som síce v sobotu chvíľku čakať kým dobehli obaja páničci, ale v nedeľu pániček nebehal a tak som bola stále s ním:-) Proste to bol fajnový víkend:-)

11.10.2009- konečne som dostala šancu, aby som sa prejavila aj ja:-) a tak vám len v krátkosti opíšem jednu z našich vychádzok a to tú, ktorú sme absolvovali v sobotu. Počasie nebolo úplne ideálne, bola hmla, ale les bol tajuplný:-) panička ma učí chodiť trošku na vodítku a tak chodím na takom, čo si na ňom môžem robiť skoro čo chcem:-) najskôr sme kráčali dedinou, kde na nás štekali psi, ale ja som sa vôbec nebála. Po chvíľke sme došli na úvozovú cestu do lesa. Okraje boli hrozne strmé a Sydney sa mi tam chodieval schovávať. Ja som sa snažila ísť za ním, ale vždy som sa zviezla zo svahu späť na cestu. Márne som sa snažila. A zrazu sa Sydney rozbehol, panička zvrieskla a Sydney, čuduj sa svete sa zastavil, zase sebou trhol, panička zase zakričala (tentokrát kľudnejšie) a zavolala ho k sebe a pripla na MOJE! vodítko. Ale malo to jednu výhodu, už mi nemohol ujsť. Ale moc si ma aj tak nevšímal. Celý čas bol ako na trní. Napätý ako struna. Panička vravela, že musí byť nablízku zver. Že tým, že je taká hmla a je zatiahnuté, tak v lese nie je nikto okrem nás a tak nemal zver kto vyplašiť hlbšie do lesa. Postupne sa svah na okraji cesty zmenšil, až som naň mohla vybiehať aj ja. Ale po chvíľke som už bola z toho behania hore a dolu pomerne unavená. A potom pániček vraví: Pes. Načo panička povedala, že borderka- tá bude od koní. A potom spoza zákruty vyšiel ten veľký pes, čo sme ho už videli.. keď sme išli do lesa okolo ranča. Borderka na nás z diaľky štekala, načo panička povedala, že toto štekanie je prejavom nedôvery. A tak som sa len schúlila paničke k nohám a tíško (aby som nedala najavo nedôveru :-)) som pozerala na toho veľkého psa, ktorý preklusal popri nás. Teda, ale bola som z neho chvíľku v šoku- ale len chvíľku, fakt, lebo sme ďalej pokračovali v ceste a ja som objavovala nové a nové veci:-) a keď sme sa priblížili k dedine, vrátili mi vodítko a Sydney dostal zase to svoje a za sprievodu štekajúcich psov sme sa vrátli domov:-)) pániček tvrdil, že doma ľahnem a spím. Ale nám sa so Sydítkom ešte nechcelo a tak sme po hodinovej prechádzke ešte 3/4 hodiny behali po záhrade, blbli, naháňali a bili sa, že aj keď sme prechádzku prežili relatívne čistí a suchý, po bláznení sa na záhrade sme boli dve mokré a ublatené gule- teda, hlavne ja, lebo Sydney ma pováľal po zemi a ja ešte nemám silu mu to vrátiť. Vo vnútri ma ale panička položila na drevený rošt, ktorý ide ponad topení v podlahe, tam sme si spolu sadli a ja som jej v náručí ihneď zaspala:-))

03.09.2009- pokorená ďalšia rozhľadňa.. Už ani neviem koľká. Zase som bol až úúúplne na vrchu. A to po svojich- žiadne nosenie. Ale pekne po poriadku. V utorok panička celý deň upratovala, pániček ju chcel vytiahnuť na brusle, ale ona bola unavená a tak vznikol kompromis, že pôjdeme sa prejsť. Ale pániček vymyslel, že pôjdeme na rozhlednu. Sadli sme do auta a kus sa popoviezli, teda, docela veľký kus. A trošku sa s tým ani nechceme chváliť, ale doviezli sme sa až k rozhľadni:-) na vrchol sme ale museli vyšlapať sami:-) rozhľadňu navrhoval náš kamarát ing.arch. Pavel Jura a otvárali ju pred mesiacom. Tak sme si povedali, že keďže sme sa nemohli dostaviť na slávnostné otvorenie, musíme tam ísť teraz. A že je to rozhľadňa krásna. Neobvyklá. Na vršku to síce trošku kývalo, ale bol aj hrozný vietor. Skoro po celý čas boli schody drevené, iba na poslednom kúsku, úplne na vrchu bolo to také kovové- mreža, ale ja som pašák veľký a vyšiel som aj po tej mriežke až úplne hore. Výhľad tam bol perfektný- na celé Brno a aj celé okolie. Bolo to naozaj super. Po tom ako sme zliezli dolu sme sa ešte rošku prešli, zase sadli do auta a odviezli sa domov. Nebola to nijak náročná prechádzka, ale za to veľmi príjemná. 

10.08.2009- musím sa Vám posťažovať, čo si na mňa vymysleli pániček s paničkou. Rozhodli sa, že budú ešte viac športovať a že aby som ja mohol športovať s nimi, musia dbať na moju bezpečnosť. A keďže si vymysleli, že si dajú cyklistickú túru, cca  2x35-40km (2x znamená, 35-40km tam, tam sme prespali, strávili tam jeden krásny deň, znova prespali a ráno vyrazili späť), a časť cesty bola po normálnej ceste, kde sem-tam ide aj nejaké auto a sem-tam križuje dedinu, rozhodli sa, že na tieto úseky si na mňa pořídia pojazdný domeček, aby sa mi nič nestalo. Domček sa volá Azub Jerry a nebolo to v ňom až také strašné, lebo som si tam v podstate chvíľkami oddýchol. Ale aby bolo pánikom jasné, že sa mi takéto jednanie nepáči, dával som im to patrične najavo. Keď sme išli v dedinách (mimo dedín som to nerobil- veď načo!), tak som jačal akoby ma z kože drali- to aby všetci obyvatelia vedeli, že mám nohy a viem bežať popri bicykli. Lenže panička sa bojí, hlavne dedinských psov a tak ma má radšej zavretého. Výlet to bol pekný a mal som toho dosť aj napriek tomu, že som sa zhruba polku viezol.

15.07.2009- po dlhej odmlke vám zase píšem. Po tom, čo sme s paničkou absolvovali týždenný tábor obedience sme sa hneď po návrate presunuli do iného auta a vyrazili sme smer Slovensko. Avšak sme minuli paničkine mesto a vydali sme sa až na chatu, kde nás čakali, teda, čakali mňa a Fibku s Missy babizne Katy a Suzi- a že to bola veľká sranda. Baby sa vzájomne vyše dvoch týždňov nevideli a uvítanie bolo vážne- Katy s Fibi stáli oproti a jedna vrčala viac ako druhá, keď vrčanie nezabralo, strhla sa niekoľkokrát aj bitka- ja som sa ich snažil rozdeliť, ale nešlo mi to a panička mi kázala, že ich mám nechať tak, že si to vyriešia sami. Missy so Suzi sa tvárili rovnako, len u nich sa to našťastie ku vzájomnej bitke nedostalo. V nedeľu sme mali vegáč, lebo sme nikde neboli a dokonca aj odišli Katy so Suzi, takže ma ani nikto neotravoval, že sa chce hrať, ale hneď v pondelok ráno sme vyrazili na malú, 4 hodinovú túru. Bolo krásne počasie, nádherné výhľady, no proste paráda. Ja s Fibi sme boli na vodítku, uviazaní o paničku, na voľno si pobehovala len Missy, vraj preto, aby sa neplietla pod nohy. Panička nás pustila navoľno, až pri spiatočnom klesaní, aby nás nemusela brzdiť a aby to jej kolená vydržali. Po tomto výlete sme sa presunuli do Martina, kde som si trošku odpočinul, len malá Suzi ma otravovala (Katy bola našťastie s jej páničkom preč), a na večer sme sa vydali späť do Brna. Dorazili sme až neskoro v noci a ja som sa len nažral a spal som až dlho do rána. Dokonca som sa ani ráno nepýtal von, šiel som sa venčiť až okolo 11, dovtedy som len polehával a oddychoval, po náročnom obedience tábore a víkende na Slovensku.

23.03.2009- v sobotu som mal rušný deň:-) najskôr sme s paničkou skladali skúšky BH, podotýkam, že úspešne:-) potom som prišiel domov, dostal som za odmenu varenú bravčovú kosť, bola úžasná, chrupkalo mi to pod zubami. Chvíľku som si oddýchol, aby ma nezačalo bolieť bruško, lebo pohyb hneď po jedle nie je zdravý a už pániček zavelil, či sa nepôjdeme prejsť- videl som na paničke, že sa jej moc nechcelo, ale čo pre pánička neurobíme:-) pániček nám ukázal nové zákutie veľkého mesta- v meste kedysi dávno vyrástol kopec, ktorý je poktytý trávou a nie domami a volá sa Stranská skála- takže to bude asi skala zarastená trávou a nie kopec:-) ale to mne je jedno, pretože sa tam dalo parádne prebehnúť. V sobotu bolo krásne počasie a táto "skala" bola slniečkom parádne vyhriata, takže to bola veľmi príjemná prechádzka. Až na to, že som bol nútený páničkami pózovať- vraj aspoň chvíľku... keby nemali digitálny foťák, tak poviem, že vycvakali celý film:-) dokoca ľudkovia, čo išli okolo sa rozkrikovali, že som model a ako krásne pózujem. Mne sa to ale rozhodne až teké zábavné nezdalo. Ale vydržal som.. Po prechádzke som si zase chvíľku doma oddýchol, keď sa páničkovia začali niekam chystať. Ale nakoniec ma nechceli zobrať a vyhodili ma na záhradu a išli preč. Tak som zase nahodil ten svoj odzbrojujúci pohľad, že to pániček psychicky nezvládol a naložil do auta aj mňa. Síce som sa len chvíľku vozil po meste a potom som chvíľku čakal v podzemnej garáži, ale hlavne že sa niečo dialo a ja som nesedel doma. Dokonca, keď sa vrátili k autu, tak som si v ňom tak spokojne chrupkal, že by ma mohli aj ukradnúť:-) Po návrate domov sa už našťastie žiadny výlet nekonal a ja som mohol spokojne oddychovať po náročnom dni:-))

07.-08.03.2009- po dlhej odmlke zase píšem! Včera sme boli s paničkou na skúške podľa ZZO, ale ako mi vravela, tak vám o tom čo-to napísala do akcií.Ja vám ale napíšem ako sme boli dnes prejsť. Chodievam teraz na prechádzky len na vodítku, na takom, čo sa predlžuje a zkracuje ako chce panička. A keď neposlúcham, tak si ma pritiahne k sebe. Naša dnešná vychádzka bola zaujímavá- najskôr po mne vyjel susedovic Berňák- Berušák. Panička ma lapla za postroj a točila sa so mnou stále dookola a nepustila ho ku mne. Ja by som mu ale ukázal, mala ma pustiť! Potom sme išli ku koníkom, odniesť im suché rohlíky. Ale boli v čast s elektrickým ohradníkom a tam ma zase nechcel pustiť pániček. Tak sme museli čakať, kým panička dá koníkom rohlíky, aby sme mohli ísť ďalej. Obišli sme skoro celú dedinku. Potom sme zišli dolu a tam sme mali ďalšiu kolíziu. Vybehol po mne ďalší pes. Zúrivý Karel. Panička ma zase drapla za postroj. Lenže z krpatým Karlom to bolo paradoxne horšie ako s obrím Berušákom. Takže ho panička dvakrát kopla a začala na neho kričať až ho odohnala. Pániček toto zažil prvý krát a tak bol s toho trošku prekvapený, ale na budúce už bude vedieť, čo má robiť:-) No a potom sme šli okolo priehrady, tak som si dal prvé tohoročné tempá:-) voda bola studená, ale mne to vôbec nevadilo. Potom som ako vždy musel lietať hore dolu, a váľať sa po zemi, aby som sa zbavil toho mokrého kožušku:-) panička mi s tým trošku pomohla a hrali sme sa spolu s kolečkom, skákali sme, aportovali, preťahovali sa:-) nakoniec som aj tak musel ísť doschnúť do vnútra a panička mi stále nadávala, že smrdím:-)

Pár fotečiek nájdete TU!

06.-07.12.2008- po dlhom odmlčaní v písaní mám pre vás také stručné zhrnutie:-) dva týždne bola u nás na návšteve Katy zo slovenskej časti svorky. Nažívali sme si celkom dobre, mohli sme sa stále hrať, chodili sme spolu s paničkou do školy, na cviká sme chodili alebo sme čakali spolu v odkládačke, behali sme a bláznili sme sa spolu v záhrade, ktorá po odchode Katy vypadala ako po páde atómovej bomby, rovnako, ako okno zo záhrady do kuchyne bolo nepriehľadné a samé blatavých odtlačkov JEJ labiek, ačo by mne nevadilo, ale páničkom sa to moc nepozdávalo. Inak by bolo všetko fajn, až na to, že sa cítim trošku ukrivedený. Panička teraz totiž svoju pozornosť rozdeľovala medzi dvoch a to sa mi nie vždy páčilo. Tak som bol občas na Katy hnusný a vyvrčal som ju preč. z miestnosti, ale keď len začala pozrať na moje hračky, hneď som sa k nim rozbehol a chránil som si ich. Panička vraví, že sa správam ako jedináčik a že si mám zvykať. Ja ale nechápem, na čo by som si zvykal, keď Katy išla už domov? No, ako vždy, panička tajnostkárka a ja musím len trpezlivo čakať, čo s toho bude.  :-)

Pôvodne som ale chcel rozpávať o tomto víkende. V sobotu sme boli s paničkou a pánikom v Lazinove a boli sme behať. Síce len na krátko, ale mne aj to úplne stačilo. Behal som sem a tam, hlavne keď sme išli úvozom, urobil som si z neho U-rampu a behal hore a dolu:-) a sammozrejme som stále vetril nejaké stopy, takže panička s pánikom síce ubehli cca 4,5km, ale ja som nabehal aspoň 3x toľko. Po obede sme sa vrátili do Brna a ja som úplne vytuhol. Spal som ako po maratóne. A aby toho nebolo málo (a mal som s toho radosť:-)) boli sme sa v nedeľu prejsť. Vyviezli sme sa do Ochozu u Brna a odtiaľ sme šli pešo:-) V zložení: panička, pániček, JA:-), Marťa s ABRÁŠKOM a Janka s Michalom:-) boli sme sa pozrieť do jaskyne Pekárna, kde sme videli na stene maľby kopírované v pomere 1:1 s nejakej známej Francúzskej jaskyne (avšak neviem si spomenúť ako sa volá)- bol to bizón. Potom sme šli na Hostenické propadáni, ale žiadne propadáni sme nenašli:-( a tak sme to zobrali späť popri Mokerskej myslivne späť:-) cestou sme videli stádo koní s kozou:-) s Abkou som sa náramne vybehal, a hlavne tá bola úplne v pohode:-) vôbec na nej nebolo vidieť, že jej pred 2 týždňami preplo a panička s ňou musí bojovať, aby sa nebála a dala sa zase do poriadku. Dúfam, že jej táto príjemná prechádzka aspoň trošku prospela. Lebo mne áno, páničkom tusím tiež- okrem toho že si všetci pokecali si aj trošku rozhýbali kosti:-)

19.10.2008- ako sme už s paničkou v novinkách spomennuli, zúčastnili sme sa klubových závodov. Najskôr v agility. Áno, v agility, tí, čo to ešte nevedia, začali sme s paničkou behať. Konečne zistila, že ma to náramne baví (myslím si, že to vedela už predtým). Síce som kedysi ako 6 mesačný asi mesiac až dva behal, ale stačil som sa za tú dobu naučiť len behať rovno a keď mi v ceste stál tunel, tak som ho prebehol, keď skočka, tak som medzi tyčky tiež prebehol (bol som ešte mladý na skákanie). No, ale späť k závodom. Najskôr boli paralelné krátke behy na rozbehanie, tzv. skočka-tunel-skočka, išli sme v trojiciach a prví postupovali o najrýchlejšieho. My sme bežali so Spikoškom, ale zaostali sme len o kúsok, takže úspech:-) no a potom prišli na rad normálne závody. Pôvodne sme mali štartovať v šteniatkach, ale boli sme tam sami a tak nás ukecali, že máme skúsiť "nulky"- trať síce pozostávala zo skočiek a tunelov, ale bola tak pokrútená, že ma musela panička viac-krát vrátiť pred skočku, ktorú som minul. Ale trať sme dobehli a na to, že beháme cca 2, či 3 týždne, to bol úspech:-) zvyšok agi závodov sme trošku pomáhali a čakali na závody v poslušnosti. Vytiahli sme si štartové číslo 9 a museli dlho čakať. Ja som po polke dňa strávenej na cvičáku bol už trošku unavený, ale panička sa so mnou trošku pohrala a dostala ma do správnej nálady. Teda, skoro. Viedli sme si dobre, body nám strhli len za cvik "voľno s privolaním", kde som najskôr nechcel odbehnúť, potom som zacítil nejakú fenu a trochu pomalšie som reagoval a povel "ku mne!" Ale nevadí. No a ďalšie strhnutie bolo za Áčko, kde som po zlezení si začal škrabkať blšky:-) ale panička bola aj tak spokojná, keďže som bol už dosť unavený. Závody nám vyniesli krásne druhé miesto (z 12.), hneď za mojou kamoškou Darshi:-)) závody nám odpískala Lucka Kiseláková, za čo jej pekne ďakujeme. Na záver sa rozdali ceny a šlo sa domov. Po sobotňajšej výstave som bol moc rád, že môžem nedeľu stráviť v príjemnom prostredí a aktívne:-)))

Bohužiaľ sme nemali sebou fotografa, takže sme bez vlastných fotiek:-( ale stiahli sme si pár z klubových stránok, tak to snáď nebude vadiť. Nevieme, kto je autor, ale týmto mu moooc ďakujeme!!!

10.10.2008- už vám znova píšem! Tentokrát o tom, ako sme sa boli s paničkou a našou kamarátkou Marťou a mojou láskou Abrou prejsť. Panička zobrala aj foťák, ale kvôli tomu, že bol dosť hustý opar, fotiek je málo. Teda, nie je ich málo, ale väčšina bola rozmazaná a foťák navyše aj odmietal fotiť. Prechádzka to bola veľmi príjemná, skoro 2 hoďky dlhá, počas ktorých som sa stále mohol hrať s Abkou. Hneď na úvod som ju pováľal v tej mokrej tráve, aby som sám nevypadal ako zmoknuté kurča. No a potom sme si dali závody v lesnom hustníku a súťažili sme o najvyšší skok v hlbokej tráve. Paničky s toho moc nadšené neboli, lebo zakaždým, ako sme vymysleli nejaký skvelý kúsok, tak sme vyliezali z miestneho porastu so stále sa zväčšujúcim počtom bodliakov a všeliakých rastlinných hávedí v srsti. Najviac to trápilo Abrinu paničku, ale keď jej moja panička vysvetlila, ako babám z Martina vyberá bodliaky z tej ich dlhej srsti, konečne prestala byť z Abky a mňa  až taká nešťastná a povedala, že to skúsi. Tak sme, aby mala čo vyčesávať, vleteli ešte do niekoľkých kríčkov a z každého sme si niečo pekné priniesli:-) Ku konci prechádzky sme si ešte vyliezli a zliezli jeden kopček, prešli kus mestom, rozlúčili sa a nasadli do šaliny. Celú cestu v šaline som prespal, panička ma skoro musela pri prestupovaní preniesť:-) a keď sme dorazili domov bachol som sa na svoje stále miesto a spím:-)))
To málo fotografií nájdete v Syďáčkovej fotogalérií- TU!


13.-14.09.08- dlho sme sa s paničkou neozvali, ale teraz tu pre vás mám skvelé rozprávanie o jednom úžasnom víkende v Horní Suché, kde sa konal 1. ročník zrazu australských ovčiakov a border kolií. Poriadala ho Ivana Šarochová z CHS Svěží Vítr. Všetko sa to začalo veľkým balením. Vyberal sa stan, spacáky, karimatky, deky..no proste, hneď mi bolo jasné, že sa niečo deje, že niekam pôjdeme. Panička chystala mňamky, robila toustíky, balila mi žrádlo a ja som nadšene pobehoval okolo, v tušení, že sa bude diať niečo super, že zase ideme na výlet. A že som sa nemýlil! O 17tej prišli k nám Kristýna s Jasmínkou a Alica s Blackom, naložili sme sa do auta, prebehlo rýchle zoznámenie a vyrazili sme smer Olomouc, Ostrava- Šenov a Horní Suchá. Prišli sme už po tme, bola hrozná kosa a tak panička s pánikom ani nerozkladali stan, ale ustlali si v aute (ešteže je také veľké), ja som spal vonku. Mal som nachystaný domček, ale aj tak som ležal vonku na tráve. Ráno som už strážil o sto dušu, keď niekto išiel okolo auta. Panička ma bola vyvenčiť, potom sme sa išli zaprezentovať a ja som dostal hneď tri tašky všeliakých psích dobrôt. Pre paničku tam boli časopisy a rôzne zaujímave čítaničko a pero, ale ja som bol nadšený s tých pamlskov a vzoriek, lebo to ja môžem, to mám rád:-)) Potom nastalo krátke zahájenie, kde nás pí. Ivana Šarochová privítala na 1. ročníku. No a potom nasledovali samé psie súťaže. Začínalo sa agilitami, pre pokročílých (parkúr bol postavený pekne, ale bol dosť zložitý, psíci a ich páničkami sa na ňom museli veľmi snažiť), pre začiatočníkov a potom bola tuneliáda, v ktorej som štartoval aj ja s paničkou, keďže tunely sú jediné, čo s agility viem (no, viem aj skočky, ale nesmú byť do zákruty:-)). Ale panička nám to pokazila a keď som vyrazil z posledného tunela nič mi nepovedala a tak som nevedel, že mám prebehnúť ešte cieľom. Tak ma tam musela dotlačiť:-)) paralelne s agility bolo mimo pľacu postavených niekoľko skočiek, kde si to mohli všetci nesúťažne vyskúšať, prípadne potrénovať. To sme s paničkou trošku skákali, ale zase len prekážky priamo. Po agilitách prebiehala ukážka vyhľadávania kadáveru, ktorá bola veľmi zaujímavá a diváci vytvárali psíkom rušivé prostredie, na ktoré neboli moc zvyknúté, ale aj tak im to išlo skvele. Po ukážke bola hodinová prestávka, v ktorej ale prebiehali obrany a tak si obed skoro nikto nedal, lebo všetci si to chceli vyskúšať. Ja som to skúšal prvý krát, ale pán figurant bol moooc dobrý a trpezlivý a po niekoľkých kolách som konečne začal chápať, aj keď ešte nie úplne, ale panička povedala, že na prvý krát stačilo a išli sme preč. Po krátkej pauze nasledovala ukážka dogfrisbee. Nestačili sme sa čudovať, čo niektorí psíci dokážu. Hlavne, keď sa nám ukázal 2. vicemistr Poľska. Jeho ukážka bola naprosto úžasná, prvky, ktoré jeho auo predvádzal nám otvárali pusy. No a nakoniec bola ukážka pasenia, ktoré nám skvele predviedol p.Vaňourek. Boli sme úplne unesení (teda, aspoň panička). Ako vraví, bola to proste paráda a je vidno, že p.Vaňourek tým úplne žije, ovládateľnosť jeho psov bola úžasná. Vraj si mám brať príklad (haha) :-)) Po ukážke, kačenky, na ktorých sa páslo zavreli do ohrádky a každý si mohol vykúšať, či jeho psík má nejaký záujem o pasenie a tzv. balanc. Ja som vzhľadom na to, že to niekoľko psov predo mnou očúralo o kačenky veľmi záujem nejavil, skôr ma zaujímali tie pachy okolo. Pasením sa ukážky a súťaže pre tento deň skončili. Páničkovia sa išli do Havířova najesť a ja som zatiaľ strážil auto. Ľahol som si pekne na rozložené karimatky (samozrejme som ľahol na tú mäkšiu:-)) a na deky:-) A večer, keď sme sa vrátili, mala byť ešte prednáška o očných chorobách, ale pre malý záujem s toho bola len malá diskusia medzi niekoľkými ľudmi a pí. Ivanou, ktorá nám to všetko vysvetlila. Páničkovia urobili vedomostný test pre kynológov (pánik test radšej spálil a panička mala síce až na jednu otázku všetko dobre, ale neuznali jej anglické a slovenské názvy plemien- achjo, veď pánik jej už dlho hovorí, že sa má viac snažiť komunikovať česky, ale ona si zaťato stojí za svojou slovenčinou). A potom sa šlo do hajan (dnes som spal v aute, panička ma chcela ako ohrivadlo, ale ja som aj tak zdrhol, hehe:-)) Ďalší deň ráno nasledovala znova prezentácia na daný deň, zase tašky plné psích mňamiek (ako inak som bol tomu rád:-))) súťaže sa začali poslušnosťou podľa ZOP, kde som cvičil úplne ukážkovo, stratili sme len 2 bodíky, lebo panička mi dala 2x povel "ku mne", sama nevie prečo, lebo som k nej predsa išiel. Dokonca ešte skôr, ako začala veliť, som to už mal nasmerované k nej. Inak som urobil všetko super, pri chôdzi bez vodítka som mal síce hlavu chvíľku pri zemi, ale inak to bolo vraj dobré. Pán rozhodca nás pochválil a povedal, že je vidno, že sa venujeme obediencií. Umiestnili sme sa s jednou slečnou spoločne na 2.-3. mieste, ale pri strihaní si o miesto na spôsob kameň, papier, nožnice to panička prehrala a skončili sme 3tí:-))) potom naslšdovala poslušnosť podľa IPO, kde nastúpili len 3 týmy. Nasledovali zase agility, a tuneliáda, kde som tentokrát prebehol cieľom a skončil som aj s paničkou na 3ťom mieste:-)) (samozrejme som vyhral kopu, ale naozaj kopu mňamiek:-))) prebiehala aj súťaž v psích kúskoch, kam nás síce volali, že to máme skúsiť, ale keďže panička som mnou žiadne kúsky necvičí, tak sme tejto disciplíny nezúčastnili :-( potom nasledovalo vyhlasovanie výsledkov súťží a psíkovia a ich páničkovia si odniesli kopy krásnych cien!! Dokonca organizátori vymysleli cenu pre najsympatickejšieho AUO vo svojej farbe, aj BOC vo svojej farbe. V tejto "súťaži" som bol najsympatickejším AUO pre farbu black-tri kolor (týmto sa vôbec nechválim!!:-))  po vyhlásení všetkého možného aj nemožného sme sa pobalili, upratali čo sa dalo, počkali ešte na vyhlásenie vedomostného testu a vydali sa na cestu domov. Mám pocit, že bola kratšia ako tá tam, ale bolo to asi preto, že sme boli všetci takí zničení (ako psi, tak aj páničkovia), že sme skoro celú cestu prespali (my psi) a prečumeli do blba (páničkovia- až na šoféra, ten sa chtiac-nechtiac musel sústrediť). Keď sme prišli domov a panička vybalila všetky veci, čo sme vyhrali a dostali, bol ich plný stôl a ja som sa od nich nechcel pohnúť. Obvykle chodím paničke za zadkom, ale aj napriek tomu, že panička išla dole o dve poschodia nižšie, ja som ležal pod stolom plným mňamiek pre mňa rozhodol som sa, že sa od nich nepohnem, aby mi náhodou niečo nezmizlo:-))
Týmto by sme sa chceli Ivane Šarochovej poďakovať za naozaj skvelý víkend plný skvelých zážitkov a dúfame, že o rok, bude takto skvelú akciu organizovať znova a že ju perepute spojené s organizovaním takto veľkej (a SKVELEJ) akcie neodradili a stretneme sa zase!!! ĎAKUJEME!!!!
Viac fotiek z tejto úplne skvelej akcie nájdete TU!

06.07.2008- tak som sa práve vrátil so svojej prvej dovolenky pri mori. A že to bola naozaj dovolenka. Ani raz sme necvičili, teda, raz bol o to pokus, ale nejak nám to s paničkou nevyšlo, tak sme teda len dovolenkovali. A okrem toho, že sme ani raz necvičili som skoro vôbec neposlúchal. Vraj som sa pred všetkými predvádzal a ukazoval ako sa to nerobí. Najviac ma bavilo niekomu prebehnúť po deke a vyváľať sa v nej, aby som zo seba ako vždy zotrel ten mokrý pocit:-) Panička si mohla hovoriť čo chcela:-) Mal som sa tam dobre, lebo som tam bol aj s Fibienkou a tak som nebol sám. Aj keď bola na mňa dosť oprsklá a k hre sa dala vyprovokovať len málokedy. Ale ráno sme sa chodili spolu venčiť a stále sme sa preťahovali o klacíky. Panička nám ich hádzala a my sme pre ne bežali. A keď bola pri klacíku skôr Fibi, tak som sa jej ho snažil uchmatnúť, ale hold má pevný zákus a snáď sa mi to podarilo len raz. Musel som jej ho uchmatnúť nie keď ho držala, ale keď ho niekde položila a chvíľku nestriehla. Inak sme bývali dopoludnie sami na terase nášho ubytovania, lebo bolo hrozne horúco a na pláži by sme vraj trpeli. Páničkovia sa však okolo poludnia s pláže vracali, aby sa nespálili (čo sa im aj tak nepodarilo:-))) a dávali si siestu až do nejakej 18, keď znova vyrazili na pláž a to už sme chodili s nimi:-) to bolo super. Mali svoj lietajúci tanier a blbli s ním vo vode a ja s Fibkou sme plávali od jedného k druhému- a snažili sme sa ho ukoristiť. Čo sa nám občas podarilo a ich tanier skončil s jamkami, poprehýbaný a zničený. Ale nie mojou vinou :-) zabrať mu dala vždy Fibi, tá keď raz kusla, museli jej ho z pusy vyberať páčidlom:-)) Takto sme trávili všetky dovolenkové dni a mne sa veľmi páčilo behať po pláži, váľať sa v piesku, hrať sa s Fibi chytať tanier (mal som tam aj svoj, ktorý mi paničkin tatko hádzaval na brehu, nakoniec sme ho tam nechali, lebo bol ako rešeto:-))), preťahovať sa o klacíky, plávať (aj keď nie tak ako Fibi, tá si sama proste išla zaplávať, až ju museli volať späť, na breh vyliezla až keď sa odchádzalo). Jediné čo sa mi nepáčilo bolo to, že ma panička po návrate s pláže vždy na záhrade vysprchovala čistou vodou, vraj aby ma nežrala soľ, no dajme tomu. Dokonca aj miestne psy boli v celku kultivované, buď sa dali odohnať alebo nás obišli pekne oblúkom, aj keď zo vstýčeným chvostom, akože, ja sa vás nebojím, ale biť sa nejdem. Najhoršia zo všetkého bola cesta, hlavne tá tam, lebo sa nám pokazila klíma (mimochodom, bola pár dni predtým na oprave) a tak mi cestou bolo dosť teplo, ale späť už bolo trošku chladnejšie, stretli sme aj niekoľko búrok, takže to bolo bez újmy:-)

Pár fotečiek nájdete vo fotogalérii TU!

16.-18.06.2008- som s paničkou a pánikom na chalupe. Panička sa učí na skúšku, ale to jej nebráni v tom, aby si so mnou sem tam zacvičila (vymyslela si, že každý deň so mnou bude cvičiť dva rôzne obi cviky). Ale okrem cvičenia chodím plávať, po čom ako už iste všetci vedia sa musím poriadne vyváľať v tráve a sem tam ma chytí behací "amok". Paničke a pánikovi sa už dávno nepodarilo ma pri ňom vyfotiť. Raz sa im vybije baterka vo foťáku, raz je plná karta:-) Jeden deň nášho pobytu sme si zašli do obchodu do susednej vesnice, na kole, pár km, lebo pániček dostal chuť na koláč, tak sme museli ísť nakúpiť ingrediencie. Keď som čakal pred obchodom a strážil som kola, uvidel som provokačne prechádzajúcu sa kočičku. A tak, ako ma pustili z vodítka, aby si uvoľnili kola, tak som sa rozbehol tam, kde zmizla za rohom, mohli na mňa pískať koľko chceli. Ale asi som to nemal robiť, lebo potom panička nasadila na kole hrozné tempo, že keď vládzem prášiť za kočičkou, budem vládať aj bežať popri kole. No, chvíľkami sa mi nechcelo, ale panička ma vždy donútila. Keď sme sa ale vrátili a ja som mal jazyk až po kolená, hneď ma zobrala sa schladiť do priehrady, tak mi bolo fajn a hneď som sa oklepal. Tak sme si trošku zahádzali frisbee:-) teda, panička hádzala, a ja som to nosil:-) no a pániček fotil, ale po piatich fotkách hlási- card is full:-( ale, ako mi to išlo vidíte na prítomných fotkách:-) toto ma hrozne baví, ale nie vždy sa mi chce ten tanier nosiť paničke, a tak ma niekedy uviaže na dlhú šnúru a chvilinku po tom ako mi to hodí a ja sa hneď nevydám po chytení jej smerom, tak si ma začne priťahovať k sebe. A tak si pomaly zvykám, že jej to mám nosiť.

14.-15.06.2008- je piatok, panička sa balí, pániček sa balí. Panička niekomu volá, či teda ideme dnes alebo až zajtra, že v nejakom Hradci vraj neprší, ale v noci bude riadna kosa. Ale nakoniec sme išli. Vôbec som celý ten zmätok nechápal. Vôbec som nevedel čo sa deje. Naložili sme sa do auta, ja do svojho domčeka, takže som vedel, že len niekam za roh nepôjdeme, lebo keď ma v aute naložia do domčeka, ide sa niekam ďalej. Prvá zastávka našej cesty ale bola v celku skoro, zastali sme pred Abráškiným domčekom a naložili Marťu s Kýťou (sestrička paničky od Abry) a samozrejme moju lásku Abru. Lenže sme rýchlo vyrazili a nás s Abrou nepustili k sebe ani si čuchnúť, takže som spočiatku bol trošku nešťastný, ale potom som si povedal, že kým sedí Abra u nás v aute, tak mi neutečie. Panička si cestu z Jindřichovho Hradce na cvičák v Raduňke veľmi dobre naštudovala, lebo sme trafili na prvú šupu. Boli sme tam prví a ten večer aj jediní nedočkavci, ktorí nocovali v stanoch na cvičáku. Ale nám to nevadilo. Postavili sme stany (pričom sme s Abrou usilovne pomáhali:-)), a išli sme sa prejsť. Pôvodne sme chceli isť do centra pešo, ale nenašli sme žiadnu lávku cez rieku a pešo sa nám to obchádzať nechcelo (teda, nie mne s Aboru, ale páničkom, vraj to je na dlho), tak sme išli autom. Pozreli sme si centrum mesta a vrátili sme sa na cvičák, kde sme už boli sami. Tak sme zaliezli do stanov, do spacákov a šup ho do hajan. V noci bola v celku kosa, panička si ma pár krát pritiahla bližšie k sebe, lebo jej bola zima, ale ako zaspala, hneď som sa nenápadne vyslobodil z jej zajatia:-) Ďalší deň ráno sme vstali, išli sa trochu prevenčiť, potom sa páničkovia nasnídali, postupne sa začali schádzať ľudia a my s Abrou sme začali tušiť, že to asi nebude len taký obyčajný výlet. Bol to výlet do Jindřichova Hradce na víkend s Obediencí. Po snídani sme sa boli ešte raz prevenčiť a potom nás už čakala práca. Najskôr trošinku teórie v podaní Jirka Bíbrdlíka a Lukáša Jánskeho. Potom sme sa rozdelili do malých skupiniek, niektoré boli po dvoch psoch, niektoré po troch. My sme boli spolu s Abkou a s borderkou Beny a jej páničkom Lubomírom. Ako inštruktorku sme "vyfasovali" Hanku Grundmannovú a boli sme s ňou veeeeľmi spokojní. Postupne sme sa snažili prejsť všetky cviky, ale tie cviky, ktoré sme ešte nerobili sme si iba vysvetlili, aby toho na nás nebolo naraz veľa. Ja som s paničkou totiž ešte v začiatkoch a povedala, že na mňa nebude tlačiť, že nám nič neutečie, takže cvičíme pomaly a tak aby nás to bavilo. Teda, tvrdí, že hlavne mňa, lebo puberta mnou vraj plieska, až to bolí (o tom síce neviem, ale dajme tomu. Snáď každý vie, ako sa asi správa streštený 1 rok starý australáčik:-)) Začali sme klasicky, skupinovými cvikmi, ktoré ako vraví panička, som zvládol pekne, potom sme robili chôdzu pri nohe, kde nás Hanka pochválila a povedala nám, že to by sa skoro mala učiť ona od nás. Panička len rástla od pýchy (a pravdu povediac, ja tiež:-)). Potom sme trénovali odloženie za pochodu. To sme ale najskôr zisťovali, či vôbec chápeme povelom, a či napríklad poslúchneme aj keď sa páničkovia nepozerajú. Na údiv paničky som si sadol aj ľahol aj keď sa nepozerala a dokonca, aj keď urobila na mieste čelom vzad a velila mi tak, že som mal hlavu pri jej zadku:-)) ale!, za pochodu som si neľahol. A keď, tak až na druhú šupu. Zistil som totiž v poslednej dobe, že ak neposlúchnem na prvý krát, panička zavelí znova, tak poslúchnem až potom, veď sa nepretrhnem, nie? Nasledoval štvorec, ktorý nám ešte veľmi nejde, lebo ho robíme krátko, nesenie činky- to sa v celku dalo, ale vraj na povel aport by som mal už sám otvárať pusu, ale mne musí panička aport vždy strčiť do tlamky, potom dřívka (tie sme si len povedali, lebo to som nikdy nerobil a a už toho bolo na mňa až až:)) a sadni-ľahni- to nám bolo odporučené trénovať vo výške (na stole), aby bolo panička v mojej úrovni. P potom ako vždy musel blbnúť ao tomto super tréningu sme si dali kratičkú pauzičku a po nej nám Hanka predviedla ukážku OB2, z čoho panička s Marťou len vyvaľovali oči. A potom sme mali konečne voľno. Skočili sme sa okúpať do rieky rovno pod cvičákom, bolo to hrozne osviežujúce. Ja som váľať sa po zemi. Potom sme sa zase zaviezli do centra, kde sa páničkovia chceli ísť najesť. Zistili sme, že vôbec nebude problém nájsť reštauráciu, kde pustia aj mňa s Abkou (čoho sa pánikovia najviac báli), ale nájsť vôbec nejakú. Ale po dlhšom hľadaní sa predsa len podarilo a my s Abrou sme boli taký zničení, že dve panie spomedzi hostí, začali na celú reštauráciu vykrikovať, že či sme vôbec živý. Ale no, každému bolo nadelené inak, že? Po návrate z večere sme sa s Abrou celý večer hrali na lúke. Blbli sme, naháňali sa, zdalo sa, že sme sa dobre prespali, lebo sme boli zase plní enerie. Nakoniec ale zmorení boli pánici, lebo sme večer zase museli zaliesť do stanov a ísť aj na náš protest spať. Spestrením ešte bolo niekoľko delobuchov opodiaľ, čo mne ale vôbec nevadilo, ale panička sa so mnou aj napriek tomu začala trochu hrať a dokonca mi na chvíľu začala schovávať loptičku a ja som musel hľadať po celom stane (a že nebol malý!!:)) V nedeľu ráno sme vyliezali zo stanov o čosi skôr, lebo sa začali schádzať ľudia na závody. Na tie sme my neboli prihlásení, vzhľadom na naše nedostatky a paničkine skalopevné rozhodnutie, že minimálne do jesene nezávodíme a neskladáme žiadne skúšky. Boli sme teda ako diváci a veľa sme sa naučili. Sedeli sme síce celý deň na slniečku, lebo inak by sme nevideli na pľac, ale vydržali sme to (aj keď pánikovia sú kapku spálení:)). V priebehu prestávky sme sa ešte boli vykúpať a potom som bol prehnať Abre kožúšok na nepokosenej lúke vedľa cvičáku. Nám sa to zdalo parádne, len mne sa zase pániček s paničkou začali schovávať vo vysokej tráve. Neviem prečo, ale majú náramnú show s toho, keď ja celý spalšený behám po okolí a hľadám ich kde sú. Po uschnutí a prezretí si ešte niekoľkých výkonov sme sa zbalili a vyrazili smer Brno. Cesta domov nám utiekla rýchlejšie ako cesta tam (cestou tam sme boli asi hrozne nedočkaví), cestovali sme tentokrát s Abkou spolu v mojom domčeku a paničky obe (moja a Abkina) veselo zahlásili, že do domčeku sa zmestia psi dva, takže... a vetu nechali nedokončenú:-))) Po vyložení Abry a Marti s Kýťou sme išli rovno domov, kde som spočiatku od únavy ani nechcel vystúpiť z domčeka, chcel som ostať spať v aute, ale nakoniec som sa nechal ukecať a zbytok dňa som prespal. Teda, ako vraví panička, prespal je slabé slovo, vraj som bol úplne mŕtvy!! Ale bol to skvelý víkend a za tú únavu stálo:-)))

Hlavným fotografom akcie bola Renatka alias "Kýťa" Škovroňová, za čo jej veľmi pekne ďakujeme:-))
^{Všetky fotky od Kýti nájdete TU!!!}

05.06.2008- dnes som bol s páničkom a paničkou na malom výlete na Svojanove. Prešiel som sa po nádvorí, veľmi sa mi tam páčilo, až som skoro hodil bange-jumping z jedného bývaleho okna hradu:-) ale bol som na vodítku a panička vzhľadom na moju rozšafnú náladu bola panička stále v strehu a môj odraz hneď zaregistrovala, takže som si zvládol vyložiť akurát predné labky. A to mi veru zrazu nebolo všetko jedno, keď som videl tú hĺbku pod sebou, tak som hneď dal paničke veľkú pusinku:-)) Na hrade bolo naozaj krásne, až na ten nával detí, ktoré sme stretávali na každom kroku. Už som si na ne síce trošku zvykol, ale aj tak to ešte stále nie je uplne ono. Ale panička mala ako vždy pri sebe nejaké tie pamlsky a pri každom kľudnom prejdení popri deťoch som dostal nejakú mňamku do tlamky:-) Po prechádze na hrade sme zišli dolu do Svojanova, ale než sme tam došli, užili sme si kopu srandy. Behal som totiž hore dolu prudkým svahom, vo vysokej tráve a mal som náramnú srandu z toho, že panička ma nedokázala odfotiť, lebo jej mobilček reagoval keď ja už som bol fuč:-) po malej prechádzke Svojanovom sme si zašli na obedík do Bystré, kde majú radi psíkov a vôbec im nevadilo, že som natiahnutý ako špagetka zaberal dosť veľký priestor. Po obedíku sme si ešte urobili krátku zastávku na výhliadke pri Ústupe. Tam som ale nemohol, lebo tam bol len rebrík a nie poriadne schodíky a tak som spalšene behal pod výhliadkou, poskakoval, kňučal.. No proste som sa skoro zbláznil, od strachu, že sa mi odtiaľ nevrátia. Ale našťastie sa vrátili a ja som bol od samej radosti celý vedľa:-) potom sa mi cestou ešte párkrát schovali v obilí a potom sme išli domov. Potom som sa ešte okúpkal v priehrade, pováľal trávu v záhrade (keď totiž vyleziem z vody, tak váľam sudy, ležím predkom na tráve a zadkom behám:-)), skončil zase celý ako prasiatko, ale spokojný, že som len ľahol a spal:-)
Pár fotečiek z tohto výletu TU!

21.-24.03.2008- Veľkú noc som na svoje potešenie strávil na Slovensku, s mojími babami. Počasie nám vyšlo naozaj "veľkonočné", nasnežilo kopu snehu. Už keď sme v sobotu prišli na chatu, už vtedy tam bola kopa snehu a na veľkonočný pondelok ho ešte pripadlo. Stále som sa bláznil s babami, váľali sme sa v snehu. Ale nebola to samá zábava. S paničkou sme boli aj cvičiť poslušnosť, ale v tom hlbokom snehu to nebolo nič moc, lebo panička v ňon chodila ako opilec a ja som sa tomu musel prispôsobovať. V nedeľu sme si urobili malý výlet, teda, vraj malý, mne sa to nezdalo, lebo na konci ma začali bolieť nohy a začal som krívať. Ale panička stále lamentovala, že nevie identifikovať na ktorú nohu to je, až nakoniec pochopila, že ma bolia všetky nohy a tak krívam každú chvíľku na inú nohu. Vraj som to mal s toho, že som sa celý čas tak bláznil a behal od Fibi k Missy a tak dookola. Takže v podstate bola moja vina, že ma boleli nohy z ich výletu:-( ale musím uznať, že sa mi výlet páčil:-) celá Veľká noc bola super, so sniežiku som mal náramnú radosť, keď snežilo, tak som chytal snehové vločky zo vzduchu, keď dosnežilo, tak mi pániček hádzal snehové gule a panička to chcela nafotiť, ale akosi nestíhala a tak s fotiek nič moc nebolo:-( V pondelok po obede sme naložili veci, pániček naštartoval auto a mňa do neho zavrel a išiel pomáhať nakladať auto paničkinej rodinke, čo sa mi vôbec nepáčilo, že všetci pobehujú okolo druhého auta a tak, tak som sa naštval a auto som z vnútra zamkol:-))) a keď to pániček zistil, to bola len sranda, klúčky v zapalovaní, auto naštartované, zamknuté a jediný kto mohol odomknúť som bol ja:-) to ste mali vidieť ten ruch okolo auta, behali, skákali a prosíkali aby som najako odomkol. Panička potom zrazu odišla, že na mňa asi kašle alebo čo. Tak som začal rozmýšľať, že im asi otvorím alebo čo. A keď sa panička vrátila a ukázala mi, kde mám dať pac, tak som ju tam dal, lebo ma to už nebavilo a otvoril som im aspoň okienko na aute, aby si mohli odomknúť:-)) a ešte som bol aj hviezdou dňa. Tak sme konečne všetci nasadli a išli domov, ale to sme ešte netušili, že sa budeme po 5tich km vracať späť, lebo panička si v tom zhone privlastnila kľúče od druhého auta a to nemalo ako odísť:-) po umorných pereputiach sme ale dorazili konečne do Martina, kde sme dobalili veci a frčali sme konečne domov do Brna:-)))
Fotografie z predĺženého víkendu nájdete TU!

10.03.2008- krásny slnečný víkend som strávil so svojou smečkou na chalupe. Tento víkend to bolo trochu iné, ako obvykle, pretože sme boli celý deň vonku na záhrade všetci, nie len ja:-) čo sa mi náramne páčilo. Celý deň som sa ani na chvíľku nezastavil, lebo som musel všetko kontrolovať a na všetko dohliadať, takže som musel behať od jedného k druhému, aby mi nič neuniklo. No proste som ako obvykle pásol svoju smečku. Ešte väčšiu prču som zažil pri sobotnom orezávaní stromčekov:-) všetky vetvičky, ktoré orezali a snažili sa nanosiť na kopu, som im pekne krásne roznášal zase po celej záhrade:-) najlepšie bolo, keď ma začali naháňať:-) pániček hádzal vetvičky do drtičky, a tak som mu proste len chcel uľahčiť prácu a tie vetvičky som drtil sám:-) Ako obvykle, som najväčší boj zvádzal s metlou a hrabľami (mojími úhlavnými nepriateľmi:-)) Dokonca som sa bol aj trošku okúpať, ale ďalej ako po hrudník som nešiel. Zadné nohy som sa snažil mať celý čas na suchu. Keď som odtiaľ potom vyliezol, robil som svoje obvyklé rituály- váľal som sa po zemi, šúchal som sa hlavou o zem, vydával všelijaké pazvuky a tak podobne:-) Vikend to bol naozaj pekný, bolo slnečno, krásne a navyše som dostal od paničky free a celý víkend sme necvičili. A dokonca sme si skúsili niečo nového, v podobe lietajúceho taniera:-)

05.03.2008- nové normálne rozprávanie pre vás nemám, len sa vám chcem pochváliť, že som strávil týždeň so svojou smečkou na horách, v Jeseníkoch. Bolo tam super, musel som síce čakať na svoju smečku a strážiť, kým sa oni preháňali na svahu na nejakých divných dlhých latách a v rukách držali také divné palice, ktoré sa ani nedali aportovať a navyše boli hnusne studené), čo som robil z polohy sedmo na sedačke a kukom z okna:-), čo mám normálne zakázané, rovnako ako vyliezať na posteľ, ale keď je smečka preč, kto mi za to vynadá?, nikto, takže som si to skúsil, aké to je, ležať v posteli:-) a zo sedačky som sledoval okienkom, či sa tí moji náhodou už nevracajú zo svahu (aby som stihol z tej sedačky, prípadne postele zliesť. Aj tak ale vždy zistili, že som tam bol. Na posteli podľa odtlačiek od labiek a na sedačke kvôli tomu, že inak by som sa s toho okna kukať nemohol:-))) keď sa vrátili, chodili sme na prechádzky snehom, posledné 2 dni, ale prechádzky blatom, lebo prišlo oteplenie a sneh zmizol za dva dni. Ostalo len čosi málo na lyžovanie na svahu. Ale tí, čo išli na lyžovačku po tom, čo sme už odišli veru nemali toho snehu už asi veľa, ale kto vie. Bolo mi tam fajn. Páčilo sa mi chytanie snehových gulí, váľanie sa a naháňanie v snehu, ktorý som si naposledy poriadne užil naposledy na Silvestra na Slovensku. Kto vie, či sa ho túto zimu ešte dočkám. Mám ho totiž veľmi rád.
Po návrate z hôr sme začali s paničkou intenzívne cvičiť. Vraj aby som bol šikovný, ale ja si nie som istý, či je to len preto, a či na mňa panička nešije nejakú búdu. Na cvičák chodíme denne aspoň na 30 minút (vraj toľko stačí, aby sa mi to nesprotivilo. Takže si všetko precvičíme 1x, ak som šikovný a ide mi to, ak nie, cvičíme to viackrát (ako často necvičíme len 1x sem radšej písať nebudem:-)). Cvičenie mi síce nevadí, len nechápem to náhle zvýšenie intenzity. Ale tak, veď sa to snáď čoskoro a hlavne včas dozviem. (Alebo to budem vedieť zase až ako posledný????)
Tak toť v skratke posledné obdobie. Panička vravela, že sa flákam a nič nepíšem. Tak ja som vám teda napísal, ale panička, ktorá má na starosti dodanie aktuálnych fotiek je pozadu a fláka sa ona, lebo žiadne nemá. (Hanba jej:-))) Vraj keď budú, dodáme:-)

10.02.2008- mám pre vás krátke rozprávanie z chalupy. Mám obrovský zážitok. Okrem toho, že som zase celý deň behal po záhrade a číhal, či náhodou nejdu kočičky sme boli na nádhernej dlhej prechádzke. Toľko rôznych pachov bolo v tom lese, že som nevedel kam skôr skočiť. A videl som mini stádečko, daniel a dve danielice, vybehli tak 20 m pred nami, skrížili nám cestu a upaľovali preč. A tak ja hybaj za nimi, chvíľku som im normálne aj stíhal a to že som tak nejak z pozadia matne počul svoje meno som nestíhal brať na vedomie, ale keď zrazu nahodili o stupeň vyššiu rýchlosť, už som nestíhal, tak som ich nechal tak a vrátil som sa na miesto, kde som zanechal svoju ľudskú smečku. Po dlhej vychádzke sme sa ešte zastavili na návštevu, kde majú Kern teriéra Maxa, s ktorým som sa chcel hrať, ale on nechcel, lebo je to už starší pán a hlavne mu vadilo, že kým on bol s návštevou dnu a ja som čakal vonku, že jeho zahrádka napáchla mnou a tak miesto toho, aby sa so mnou hral, musel všetko pekne pooznačkovať, aby všetci vedeli, kto je tu pánom:-) keď sme sa vrátili z návštevy Maxíka, pobalili sme veci a išli sme dom, čo som bol aj v celku rád, lebo som nasadol do auta, ľahol a zobudil som sa skoro až doma:-)) no proste náročný víkend:-)))
inak, dnes som chviľku pózoval paničke, a tak nájdete nejaké moje fotky TU!

09.02.2008- dnes som bol zase na výstave. Bolo to v celku fajn, až na to, že pri bráne nás zastavili a nechceli dnu pustiť nikoho, len paničku a mňa, žiadny doprovod, nikoho, pri tom, na vstupný list môže ísť vystavovateľ a jeden doprovod, čo boli panička a pániček a ja. No a oni pustili len mňa s paničkou. Takže sme išli len my dvaja, ani box sme sebou nemali, lebo ten mal pániček, aj s paničkinou kabelkou s mobilom, takže sme mali len veci na vystavovanie (hrebeň a vodítko:-))) a viac nič, tak sme ich museli čakať, kým ich pustia (tvrdili, že až o deviatej) a dúfali, že sa tam nájdeme a tak sme radšej čakali hneď pri kruhu. Tam sme stretli moju chovateľku (skoro som ju zjedol, keď som ju uvidel, mal som obrovskú radosť, začal som sa celý vrtieť, celým telom, len chvostom nestačilo:-)). Dokonca tam bol aj môj tatko Chupík, ale ten sa nevystavoval, bol len robiť pomocníka a "hlídača". Potom nás objavila moja naj kamoška Abka. Bola krásne načesaná a vôbec mi nedovolili upraviť jej účes ako vždy. Keď sme sa konečne všetci našli, našli si flek a rozložili box, zaliezol som si dnu a začalo chodiť okolo hrozne veľa ľudí a ja zo svojím strážnym pudom som musel všetkých oštekať, tak išli panička s páničkom nájsť nejaké kľudnejšie miestečko. Aj sme ho našli, na medziposchodí rovno nad kruhom. Bolo to skvelé miesto. Bol tam kľud, nikto nechodil okolo, len sem-tam niekto a navyše sme mali na všetko krásny výhľad, a ja som sledoval, že ako sa mám vlastne vystavovať, ako mám klusať a ako stáť. Mali sme výhľad na susedný kruh, kde boli taký malý havinkovia, ako ukazujú fotečky:-) (panička je z nich úplne mimo, ale pániček povedal, že na to nech rýchlo zabudne, že my asusíci sme lepší (a hlavne menší:-))) dokonca panička, keď mi chystala box, dostala pusu od jedného barzoja (čupela, on išiel okolo, mali hlavu v rovnakej výške, tak ju asi chcel pozdraviť. Ešteže som to nevidel, lebo to by som mu dal:-)) Nakoniec nás s toho miesta vyhodili, že vraj sú tam kancelárie, ale to už sme boli vystavéní a pomaly sme aj chceli ísť, len sme ešte chceli pozrieť ostaných aussíkov, ale tým, že nás odtiaľ už druhý krát poslali preč, tak sme pozreli len niečo málo a museli sme ísť. Ale než sme úplne odišli z výstavy, zastavili sme sa ešte obzrieť horné stánky a pániček mi kúpil nové vodítko a obojok. Konečne mám väčší obojok a pripadám si ako chlap:-) ako, nie žeby som doteraz nebol, ale teraz mám ešte k tomu poriadny obojček:-) cestou som ešte poňuchal s nejakými psami a išli sme na obed a domov. Bol to náročný deň. Čomu naznačovalo to, že som hneď zaliezol do svojho domčeka a spím ako dudok:-)

04.02.2008- tááák a máme tu ďalšie rozprávanie. Predĺžený víkend som zo svojou ľudskou smečkou strávil zase na chalupe. Bolo tam super. Prišli sme tam v piatok. Kočičky nás tentokrát neprišli pozrieť (netuším prečo :-))), ale aj tak som pre istotu hneď skontroloval celú záhradu, veď čo ak náhodou. Bol som rád, že som tam, celý čas som behal po záhrade a všetko som kontroloval. Sem- tam som skočil dnu pozdraviť svoju smečku, ale po chvíľke som ich už prosil, nech ma zase pustia von. Večer som si s nimi pozrel telku, dávali dokument o Skalnatých horách. Veľmi ma tam zaujala medvedia rodinka, tak som to celé pozorne sledoval. A zase som sa dozvedel niečo nové a zaujímavé. V sobotu ráno sme išli pre to mólo, čo som vám písal, že nám odplávalo. Pohli sa totiž ľady a nám sa vytvorila taká cestička, takže sme sa preň mohli vydať. A nakoniec sme urobili veľmi dobre, lebo v noci zase mrzlo a urobil sa ľad nový, takže by sme to zase museli odložiť. Pre mólo som musel ísť s páničkami, lebo bezomňa by to určite nezvládli. Musel som ich totižto cestou tam navigovať, aby vedeli ako majú ísť. Cestou späť som zase kontroloval či sa to mólo neuvoľnilo. No proste a jednoducho, bezomňa by to určite nezvládli a majú šťastie, že som sa ako malinký naučil voziť v loďičke. V sobotu prišla podvečer Fibka, ale nemala na mňa veľmi náladu. A hlavne nás k sebe skoro vôbec nepustili, čo som nechápal. A tak som na ňu aspoň cez dvere kňučal, ale ona bola nejaká bez nálady a ako som ja na ňu kňučal, tak ona na mňa cez tie dvere vrčala. Čo som teda vôbec nechápal, prečo je na mňa moja kamarátka taká zlá. Ďalší deň ráno, čiže už v nedeľu som pochopil, keď nás konečne spolu pustili na záhradu. Fibka mala totiž svoje dni a bola na mňa hrozne "oprsklá". Ja som sa s ňou chcel hrať, okrem iného, mi hrozne voňala, čo ma ešte viac lákalo sa s ňou poriadne pohrať, ale ona vôbec nechcela. Mohol som ju vyzývať koľko som len chcel. Trochu sme sa síce popreháňali po záhrade, ale už to nebolo to čo obvykle:-( dúfam, že nebudúce keď príde, tak to bude lepšie. A keďže sa so mnou nechcela hrať Fibi, musel som si to vynahradiť sám a pohral som sa zo svojou novou hračkou. Dostal som totiž volejbalovu loptu (teda, asi som si ju skôr ukoristil ako dostal, ale to je jedno, nie? :-)) Tak som sa s ňou trochu pohral. Vraj našťastie som ju neprehryzol, ale bola to lopta, ktorú vyhral pániček s kamarátmi v letnom volejbalovom turnaji za posledné miesto. A keďže to už bola za posledné miesto druhá lopta a v lete bude turnaj zas, že sa až tak veľa nestane, keď by sa mi náhodou podarí ju prehryznúť:-)))
_{(Foto z víkendu nájdete ako obvykle tu, len pozor, je tam tých fotiek hafo. Panička sa asi nudila.)}


30.01.2008- dnes mám pre vás krátke rozpávanie z dnešnej veľmi príjemnej prechádzky s mojou druhou paničkou. Boli sme na malom nočnom výlete v Bíloviciach nad Svitavou. Tam totiž moja prvá panička s páničkom a Jurkom chodia na tréningy a tak sme sa pre tento-krát rozhodli, že nebudeme sedieť doma a pôjdeme s nimi, ale miesto šantenia sa v telocvični sa pôjdeme poprechádzať. A vychádzka to bola naozaj výživná a hrozne sa mi páčila. Prešli sme krížom krážom skoro celé Bílovice. Panička si ma chválila, ako som krásne išiel a že už pekne poslúcham na povel "vedľa" a vôbec neťahám na vodítku. Na Polanke som sa parádne vybláznil, až kým neprišlo jedno auto plné detí. A to ma dostalo. Jedno mi nevadilo, ale keď okolo začalo behať ďalšie a ďalšie a všetky kričali a rozhadzovali rukami, to som nezvládol. Nechcel som byť zlý a tak som stiahol chvost a schoval som sa za paničku, aby som jej dal najavo, aby sme zobrali nohy na plecia a utekali kade ľahšie. Našťastie ma pochopila išli sme preč. Našu dlhú vychádzku sme zakončili čakaním pred telocvičňou, čo mi ale vôbec nevadilo, lebo som obehal celé nádvorie školy, všetko som skontroloval, ešte som si trošku zaskotačil a mohli sme ísť domov. O tom, že naša vychádzka bola výživná svedčí to, že som sa ledva zmohol zožrať svoju večernú dávku granúl a už odfukujem paničke pri posteli:-)))
^{(Fotky z výletu bohužiaľ nie sú, nakoľko to bol výlet večerný a všade bola tma ako v rohu.:-)))}


26.01.2008- a mám tu pre vás nové rozprávanie. Dnes som bol zo svojou smečkou na chalupe, skontrolovať ako to tam žije. Už dlho som tam nebol. Mám to tam rád. Strávil som tam prvé, skoro dva mesiace vo svojej novej rodine. Všetko je tam po starom, len tá tráva nebola taká zelená ako v lete a nedalo sa kúpať, lebo na priehrade bol ľad, ale príliš tenký, takže sa po ňom nedalo ani behať. Ale to som vám nechcel rozprávať. Môj zážitok sa týka prvých pár minút po príchode. Keď sme prišli, museli sme najskôr zaparkovať auto do dvora (to musím sedieť v aute, aby som nezavadzal), kým sa to stalo, kočičky, ktoré kedysi navštevovali moju smečku, vždy keď prišli na chalupu, prišli pozdraviť, po dlhej dobe, ale to nevedeli, že JA sedím v aute. Panička otvorila dvere a vraví: "kde máš cicu?" To ja už som vedel o čo kráča a začal som sa obzerať, obehol som auto a zbadal som ich. Hneď som za jednou z nich vypálil, ale potvora vybehla na lipu. Tam už som k nej nemohol, skúšal som to síce ako ona, ale nejako mi to nešlo. Asi som ťažší alebo nemám také pazúriky alebo asi nie som taký šikovný, ale na ten strom som sa snažil vyliezť snáď štvrť hodinu, ale nepodarilo sa mi to. To mi ale nebránilo v tom, stále krúžiť okolo stromu. Kočička z neho nezliezla hodne dlho. A aj keď som odišiel za roh, že ju skúsim prekabátiť a vybehnem po nej, keď zlezie, nepomohlo to, stále tam sedela a čakala. Až keď som odišiel na chvíľku dnu, tak sa odvážila, zliezla a už sme ju v ten deň nevideli. Ešte som ju síce hľadal niekde na dvore, celé som to tam preskúmaval, ale si potvora dala povedať a radšej odišla. Som zvedavý, kedy sa zase objaví. Ale je to drzaňa veľká, takže jej to asi veľa nedalo a zase sa vráti. Už som ju totiž párkrát aj s Fibi prehnal a aj tak sa vracia, potvora:-) Potom som bol s paničkou hľadať mólo, lebo nám uplávalo, tak sme isšli po brehu priehrady a hľadali sme. Ale som si musel dávať pozor a smel som ísť len po brehu, ktorý bol úzky a strmý, ale na vode bol ten ľad a keby som naň stúpil, tak sa prepadnem a tam je hneď hlboká voda a panička povedala, že ma upozorňuje hneď na začiatku a že za mnou do tej ľadovej vody nepolezie a že v záujme zachovania života tam nemám liezť. To znelo dosť drsne, tak som si radšej dal povedať. Mólo sme nenašli, musel ho ísť hľadať druhý pániček, okolo celej priehrady na mopede a s ďalekohľadom, lebo na pešo by to bolo aj na celý ďeň. Nakoniec ho našiel, tak sme boli radi:-) ale musím ho nabonzovať, že prišiel s helmou celou od blata, od toho ako sa mu zdihla zem, keď stopoval mólo. Hold, nie je to ľahká robota:-) Keď sme to tam všetko skontrolovali, išli sme domov, ale cestou sme sa ešte zastavili na návštevu. Tam zo mňa boli úplne nadšení:-) ja som sa síce pár krát pokúsil na nich zavrčať, ale panička povedala, že som na návšteve a že sa mám správať slušne. Tak som sa teda snažil. Skontroloval som všetko, kam ma pustili a tváril som sa ako spoločenský pes:-) panička vraví, že možno raz zo mňa niečo bude, že si pomaly zvykám. Tak uvidíme:-)


16.01.2008- ešte som vás zabudol oboznámiť s mojou druhou výstavou. Panička ma veľmi pochválila a povedala, že som bol veľmi šikovný, lebo som na pána rozhodcu ani nemukol. Asi preto, že bol veľmi milý a bral ohľad na to, že som ešte mladý a výstavné kruhy nikdy nebudu moja parketa. Ale snažil som sa, aj keď ako sme mali behať do kruhu, tak som bol taký rozradostený, že bežíme, že pekný, ladný klus určite nehrozil a poskakoval som tam ako koza. Panička povedala, že to mám po tetke (myslela tým Audrey), lebo tá robila to isté, vzhľadom na to, že v deň výstavy je beh v kruhu prvý poriadny pohyb (keďže vždy sa na výstavu cestuje skoro ráno a počas cesty môžem len ležať a potom na mieste už sa nie je kde vyblázniť) a treba si ho užiť. No, ale panička ešte povedala, že sa musí najskôr naučiť vystavovať ona a že potom nám to možno pôjde. Ale tiež mi vyčítala, že doma stojím ako soľný stĺp a že v kruhu furt musím niečo robiť. Ale že to dotiahneme, že hlavné bolo, že som nebol zlý na rozhodcu. Ale čo sa iného týka, výstava to bola strach a hrôza- malinké haly a ešte menej miesta. Kopa psov, nebolo sa kde pohnúť, už ani nehovorím o tom, kde sa zložiť, do toho ešte to úžasné počasie. Vraj máme Olomouc rovno za rohom, ale vzhľadom na ten nedostatok miesta a stres, ktorý sa tým vytváral, tam už asi nepôjdeme. Čo mne rozhodne neprekáža:-) Tak toto je v skratke moja druhá výstava. Ó, a ak ste to nečítali v novinkách, tak som dostal N2 a stále sa vyvíjam:-)


15.01.2008- tak som sa konečne po dlhej dobe dostal k tomu, aby som vám napísal. Pár dní po Vianociach, ktoré som strávil bez paničky, ale s celou ostatnou svojou smečkou, ma pániček naložil do vlaku(samozrejme aj seba) a vydali sme sa na niekoľko hodinovú cestu. Náš vlak bol ale super v tom, že až do polovice cesty sme nevedeli, či ideme správne, lebo tento vlak sa v Břeclavi rozdeľoval a časť išla do Bratislavy a časť do Viedne, čo sme s páničkom vedeli a zvládli, ale potom sme v Bratislave presadli na iný vlak a išli sme takými kútmi Slovenska, kde sme ešte nikdy neboli a tak sme si neboli istí, či ideme správne, lebo na lístku nebolo nič napísané. Ale, našťastie sme sedeli v správnom vlaku a dorazili sme až do Žiaru nad Hronom, kde nás vyzdvihla panička. Autom sme sa priviezli do Kremnice, kde sme išli rovno na rodinnú „sešlosť“ a kde som si našiel nového kamaráta, aj keď sa so mnou hral trošku iným spôsobom, ako som zvyknutý. Asi si myslel, že som tá Sydney. Tak nás radšej nechceli nechať samých a keď sme boli bez dozoru, musel byť jeden z nás vždy zavretý, aby sme sa náhodou nepochytili, keď ma to znásilňovanie prestane baviť. Ale aj keď sme boli zavretí, stáli sme každý na opačnej strane bránky a kukali na seba, poprípade sme stáli prednými labkami na bránke a aspoň sme sa rozprávali. No a odtiaľ sme išli na chatu na Krahuliach (dedinka nad Kremnicou), kde som strávil cca týždeň s paničkinými babami. Bolo tam super. Celé dni som sa s nimi len hral, keď nie s jednou, tak s druhou, chodili sme na výlety, bolo tam kopec snehu, no proste super. Veľmi sa mi tam páčilo, dokonca tak, že som si obul túlavé čižmy a párkrát som odišiel z pozemku. Panička teda nebola nadšená. Samého by ma to nenapadlo, ale Jerrynka tiež každú chvíľku zdrhla, tak som si to chcel skúsiť tiež. Silvestra som prežil úplne v pohode, vôbec som sa nebál, nechápem, čo paničkine baby stále tak vymýšľali. Buď nervózne vyštekávali alebo Jerrynka sa tvárila, že tam ani nie je a snažila sa zaliezť do čo najväčšieho kúta chaty. Ja som bol v pohode, nejaké ohňostroje ma vôbec nevyviedli z rovnováhy. Na Nový rok sme sa presunuli zase do Martina, kde som tiež pobudol asi týždeň. Týždeň plný hier a bláznenia sa. Stále platí to, že keď sa so mnou už nechce hrať jedna, tak vyprovokujem ďalšiu a tak to ide stále dookola. Missy si na mňa už pomaly zvyká, aj keď to stále nie je ideálne, ale už aspoň nie je zo mňa taká vyšinutá. To mi ale nebráni robiť jej zle, kde sa to dá:-) No a po tomto výletnom maratóne som sa zase vrátil späť do Brna, do veľkého mesta, ktoré mi síce nevadí, ale v prírode je predsa len krajšie:-)

No a aby ste si trošku vedeli predstaviť, kde som strávil čas medzi Vianocami a Novým rokom, tak sem dávam fotku chatičky. Ale nenechajte sa prekvapiť tým kvantom snehu. Je to fotka spred dvoch rokov. Teraz tam síce sneh bol tiež, ale pred chatou ho bolo menej. Hore ho síce bolo dosť, ako ukazujú aj fotky, ale rovno pred chatou to až také slávne nebolo.
_{^{Fotografie nájdete ako vždy TU!}}

15.12.2007- a mám pre vás nové rozprávanie:-) dnes som bol s páničkom a s paničkou na výlete. Zase sme išli dlho autom a neboli to tie známe zákruty, ako deň pred tým, tak som zase vedel, že ideme na nejaké nové miesto. A mal som pravdu. Zastavili sme autom v dedinke Lelekovice, vystúpili sme a išli kúsok pešo cez dedinu. A potom sme vošli do lesa a stúpali stále do kopca. Na ceste bolo dosť porúbaných stromov, tak sme s toho mali takú malú prekážkovú dráhu- to ma bavilo. A potom sme tam dorazili. Na výhliadku na Babí lom. Bol odtiaľ krásny výhľad, aj keď musím povedať, že keď už som bol úplne hore, tak mi tam už tak príjemne nebolo. Fúkal tam dosť silný vietor a ja som sa v tej výške necítil úplne svoj, ale zvládol som to tam a počkal som až si páničkovia všetko vyfotia. A pániček má nový mobil, takže sa nefotilo len na foťák, ale aj na mobil a ja som musel na nich čakať. A to sa mi nechcelo, lebo nás čakala cesta plná prekážok a to ja mám rád. Keď sme zliezli z výhliadky, išli sme dlho dlho cez skaly. Mne sa to veľmi páčilo, stále ale na mňa volali "Sydney čakaj!", ale mne sa čakať nechcelo, lebo vždy ako som vyliezol na nejakú skalu, alebo som nejakú obišiel, tak som zbadal novú, ešte zaujímavejšiu. No proste tam bolo krásne. Ale všetko raz skončí, aj skaly skončili a nás čakal zostup dolu. Keď sme zase vyliezli na asfaltovú cestu, tak sa ešte páničkovia skočili "odlelkovať" do "odlelkovača" a donútili k tomu aj mňa. Je to taká vec, s troch trámov, ktoré sa k sebe zbiehajú. Medzi tie trámy vojdete, kuknete sa hore, aby ste sa presvedčili, že lelci sú preč a musíte odtiaľ rýchlo von, aby sa k vám nevrátili. To si vymysleli dedinčania Lelekovíc, lebo v ich okolí je veľa lelkov, až sú s toho občas prelelkovaný. Tak sa zájdu prejsť do lesa, cestou sa odlelkujú a je im zase fajn:-) náš výlet bol riadne dlhý. Keď som prišiel domov, len som zaliezol do svojho nového domčeka (autoboxu) a spal som skoro až do rána. Mal som prestávku len na večeru:-)))
_{^{Foto z výletu nájdete vo fotogalérií a TU!}}


10.12.2007- a mám pre vás nový zážitok, je síce len krátky, ale predsa.. Posledné obdobie je na zážitky dosť bohaté, aj keď teraz chodievam von trochu menej, ako predtým, lebo teraz sa panička stále vyhovára že sa musí učiť a že keď to teraz vydržíme, tak že potom bude dobre. Ale späť k veci, k môjmu novému rozprávaniu. Včera ma panička s páničkom len tak bez slova naložili do auta a išli sme preč. Ale stále sme išli mestom, raz do prava, raz do ľava, keď ideme do lesa, tak nechodíme toľko zákrut, tak som vedel, že to bude niečo iné. A navyše, panička s páničkom neboli oblečený športovo, takže mi neostávalo nič iné, ako čakať, čo sa s tohoto tajného plánu vyvynie. A tu sa auto zastavilo, vybrali ma a išli sme. A prišli sme:-) za jedným pánom do akéhosi skladu, kde mal samé krabice a vrecia s mojím žrádlom, ale nedovolili mi zistiť, či je to rovnaké ako to moje, stále ma volali späť, ale ja som sa vždy po chvíľke sedenia pri nohe vytratil skúmať tie podozrivé pachy. Pániček sa s pánom chvíľku rozprával a potom pán odišiel a doniesol nejakú krabicu. Tú rozrezal a z nej vybral väčšiu krabicu, ale poskladanú. Tak ju rozložil a mne panička nakázala, aby som tam vliezol. A potom si ľahol a sadol a vyliezol a tak. Ale tým to neskončilo, lebo sa im tá krabica nepozdávala, tak vybrali väčšiu a ja som zase musel dnu a von a tak. Ale v tejto sa mi už celkom páčilo. A asi aj páničkom, lebo si s pánom zase vymenili pár slov, zaplatili a išli sme aj s krabicou v rukách k autu. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď ma naložili do auta, ale nie tam, ako som zvyknutý, ale do tej krabice. Vraj sa to volá autobox a ja sa v ňom poveziem domov. Tak som sa viezol a bolo to v pohode, lebo som videl odtiaľ na celý svet. Čo ma ale dostalo, keď páničkovia zastavili pred obchoďákom a mňa nechali v aute, že veď musím strážiť nový autobox a nie, aby bol na cimpr-campr, keď sa vrátia. Našťastie nenakupovali dlho, a koniec koncov, som si tam dobre zdriemol. Teraz ho mám už doma a veľmi dobre sa mi v ňom spalo. Je to taký môj domček, posteľ a zašiváreň hračiek. A som vlastne prvý z rodiny, kto dostal toho roku vianočný darček:-) a ešte aký:-)
 

09.12.2007- dnes sme boli s paničkou a páničkom na malom výlete v okolí hradu Veveří. Cestou začalo poprchať, ale to nám nevadilo, teda, mne nie a paničkovia vraveli, že tiež im to nevadí, ale potom panička začala nadávať, že tým, že je tak zatiahnuté, má všetky fotky rozmazané. A tak som jej ešte na začiatku chvíľku zapózoval, aby nebola nešťastná. A potom sme išli. Najskôr cez drevený most, potom cez veľký oblúkový most, na ktorom niekto začal dupať a ono sa to strašne ozývalo, tak som sa začal trošku rozčuľovať, ale panička ma rýchlo zahriakla, tak som musel držať pusu a krok. Rovno pod mostom išla rieka, ale bolo v nej málinko vody a bolo tam veľa blatíčka, tak som furt prestrkával hlavu cez tyčky v zábradlí a mal som hroznú chuť do toho skočiť. Ale bolo to hrozne vysoko, tak som to radšej neriskoval. Naša prechádzka bola pekná, pekne som sa vybláznil v lese. A keď sme vyšli na obrovskú lúku, panička sa rozhodla, že si trošku pocvičíme poslušnosť a pániček si nás natáčal na mobil. Panička ale vravela, že nám to moc nešlo, že som sa zaujímal o všetky možné pachy okolo, len nie o ňu (nechápem čo kecá, veď som sa snažil. Čo na tom, že som na utvrdzujúci povel sadni, robil ľahni. To je predsa jedno, čo urobím, hlavne keď za to dostanem mňamku. Ale za moje iniciatívne ľahni som vždy počul len NIE! Tak som sa na to vykašľal a robil som už len to, čo som mal..). No a potom prišiel zlatý klinec programu. Pániček sa so mnou začal blázniť a naháňali sme sa po celej lúke. To bolo super, to ma strašne baví. Panička vraví, že nás to baví oboch, lebo nám číha z tváre náramná radosť, keď sa naháňame. Keď sme ale popošli zase o kus ďalej a boli sme zase pri tom moste, pod ktorým bolo to super blatko, vedel som, že už ideme späť. To sa mi až tak nepáčilo, až keď... Keď sme prešli za most, zbadal som tam náramnú kočku. Bolo to slečna nemecká doga, ešte mladá, asi moja rovesníčka. Tak som za ňou nabral smer. Ale to už som zase počul: "Sydney späť!". A mne sa tak nechcelo, tak som chcel za ňou utekať a zoznámiť sa s ňou. Snažil som sa im utiecť celý čas, ale dávali pozor, dokonca, chvíľami utekali oni mne, zrazu sa otočili a išli na opačnú stranu a ja som nechcel riskovať, že mi ujdú, tak som išiel za nimi, ale keď som ich dobehol, tak sme zase išli v smere, kde som cítil tú slečnu. Ale už som ju nevidel. Stretli sme sa až na parkovisku pod hradom, ale to už sme boli obaja na vodítku a nemohli sme sa k sebe dostať. To je ale smutný koniec príbehu. A končí tým, že ma naložili do auta a išli sme domov. A ja cítim, že sa mi o slečne bude aj snívať:-(
_{Fotografie z výletu nájdete TU!}

07.12.2007- dnes som bol s paničkou celý deň v škole, na čom by nebolo nič zvláštneho. Zvláštne ale bolo to, že sme to zakončili na cvičáku, ale kupodivu sme necvičili, ale mohol som sa celý čas blázniť s ostatnými psami, lebo paničky upratovali. Tak sme behali po cvičáku, najviac sa mi to páčilo v tej najväčšej kaluži, čo je rovno v strede pľacu, tam to bolo super. Keď panička s ostatnými upratovali okolo prekážok a zametali lístie, tak sme všetci psi behali práve tam, aby sme im trošku pomohli. Aby si nemysleli, že nám smrdí robota. Len nechápem, že nás odtiaľ aj tak stále vyháňali. Tak sme sa zase išli blázniť to tej mláky (teda, aby som to uviedol na správnu mieru, jediný, kto po tej mláke behal, som bol ja. Občas som tam nalákal aj Abku, ale tá odtiaľ vždy rýchlo odišla). No a keď už sme išli domov, tak mi panička v tramvaji povedala, že vyzerám ako prasa, teda, že vyzeráme ako prasatá obaja a že za to môžem ja (čo ale nechápem, prečo ja môžem za to, že je panička ako prasa???:-)). No a potom sa to stalo. Prišli sme domov, panička ma ani nenechala prezrieť celý dom, že kde kto je, ale hneď ma hnala hore schodmi. A ako sme vyšli hore a ona vošla rovno do kúpeľne, pocítil som, že je zle. Tak som sa rozhodol, že idem preč, ale panička že nie, že poď sem. Ešte som skúsil neposlúchnuť, ale to poď sem bolo stále naliehavejšie a prísnejšie, že som sa priblížil, a to bola chyba. Drapla ma za kožuch a vtiahla do kúpeľne, zavrela dvere a ukázala na sprchu a povedala, že mám isť dnu. No čo iné mi ostávalo, tak som tam vošiel. A už to išlo, panička pustila vodu, na čo som reagoval zúrivým chňapaním po tečúcom prúde, ale nič mi nepomohlo. Keď som odtiaľ vyliezol, už som nevoňal po blatíčku, moja vôňa psa bola preč a ja som si smrdel ako v drogérií. Začal som lietať po byte, váľal som sa po zemi, po svojej deke, všade kde to len šlo, ale toho smradu som sa už nevedel zbaviť. A panička len stála a smiala sa mi, čo to robím a keď prišla ku mne, tak provokačne povedala aký som voňavý. A to som to už nevydržal a vážne som sa naštval. Išiel som si ľahnúť na svoju deku a po celý večer som sa ani nepohol. Aj keď za mnou prišla druhá panička, tak som ani nezdvihol hlavu. Veď s nimi vybabrem, že ma budú kúpať v nejakom smradľavom šampóne a ešte sa mi smiať. No a čo, že som bol celý od blata a nebol na mne jediný originálne sfarbený chlp. Mne to vôbec nevadilo. Tak celý večer len chodili okolo a Sydney sem a Sydney tam a že hádam nie som urazený. Pch, jasné že som, a aj budem, vždy, keď mi budete robiť takéto zlodušstvá..


01.-02.12.2007- tento víkend sme boli u paničky na Slovensku. Bolo tam strašne super. Celý čas som sa hral s babami. Keď už sa so mnou nechcela hrať jedna, išiel som otravovať druhú, potom tretiu a potom Missynku:-) tá mala zase kvôli mne perný víkend, lebo je zo mňa trochu na prášky a mňa hrozne baví robiť je zle:-)

Audrey si našla veľký asi dvojmetrový papek, ale rýchlo sme jej ho s Fibi zobrali a začali sme sa oň ťahať. A vydržalo nám to riadne dlho, lebo keď nás to už prestalo baviť, na čo netrpezlivo čakala Audrey, vyštartovala a papek nám ukradla späť, čo ale nevydržala Fibi a zase jej ho musela zobrať a tak sme sa oň zase začali preťahovať a tak to išlo stále dookola.
Keď už sme ale na papek všetci zabudli, tak sa so mnou Audrey začala hrať, ale bola to hra dosť drsná, lebo otvorila svoju veľkú papuľu a zobrala mi do nej celý chrbát. A zase ma riadne oslintala:-) Ale to mi nevadilo:-) v takýchto hrách som prežil celý víkend, skoro som ani nevedel, že nejaká panička, pániček a vôbec nejaký ľudia existujú. Keby nám večer nedali žrať a nezavreli nás na noc do chaty, aby sme nerušili ostatných obyvateľov chatovej oblasti, tak by sme sa možno hrali aj cez noc:-)) či nie? Na Slovensku sme boli až do pondelka, takže môj víked s babami sa tak predĺžil, veď od piatku do pondelka je doba dlhá a bolo mi veľmi dobre. Až sa mi od nich nechcelo domov. Ale panička vravela, že už musíme ísť a keď spomenula, že veď ma v Brne čaká Abra, tak so sa nechal presvedčiť a do auta som nastúpil. Nakoniec som bol rád, že tá cesta z Martina do Brna je taká dlhá, lebo som si mohol konečne trochu pospať. Veď po takom namáhavom víkende....
_{Fotografie z výletu nájdete TU!}